Sunday, 20 September 2020

TA3 sa pokúša rozbehnúť diskusiu s viac ako jedným názorom na pandémiu

O čom je demokracia? O čom bol november 1989? O tom, že občan má právo slobodne vyjadriť svoj názor nesúhlasný s tým, čo tvrdí vláda alebo (domnelá?!) väčšina – bez toho, aby ho (ako to robievali komunisti) hneď onálepkovali za „nepriateľa štátu/ľudu“.
Reprofoto – TA3

Dnes sa nosia iné nálepky: „dezinformátor“, „konšpirátor“, „popierač“... a mirnix-dirnix sa lepia aj na ľudí ako Dr. Bukovský.

Človek má o to väčšie právo vyjadriť názor nesúhlasný s vládou či väčšinou, keď ho má podporený odbornými a vedeckými argumentmi tak, ako ho má podporený Dr. Bukovský. (Svoje konkrétne vedecké pramene uvádza Dr. Bukovský na YouTube v sprievodnom texte videa, ktoré prezentujem nižšie.)

To, pravdaže, automaticky neznamená, že Dr. Bukovský má pravdu a jeho oponenti sa mýlia. Aj vedecké zdroje je možné dezinterpretovať a „zaonačovať“ si ich podľa svojho gusta.

Znamená to len toľko, že má prebiehať skutočná diskusia a nie nálepkovanie protistrany.

Dr. Bukovský sa napríklad ohradil už proti tomu, aby bol označovaný za „dietológa“.

Ak sám nesúhlasí s tým, že je vraj „dietológ“, tak by ho tak jeho oponenti nemali nasilu volať. To by som považoval za minimálny základ slušnej diskusie: nelepiť na ľudí nálepky, ku ktorým sa nehlásia a od ktorých sa dokonca sami dištancujú.

Tu je cieľom nálepky očividne to, aby Dr. Bukovský konečne „zavrel ústa“ a vyjadroval sa len k svojej – údajnej – špecializácii: k stravovaniu.

Akoby nemal plné právo sa k takejto téme, ktorá už pol roka hýbe našou planétou, vyjadrovať úplne každý človek – tým skôr vyštudovaný lekár s ľubovoľnou špecializáciou.

Pripomeniem, že Dr. Bukovský sa opakovane dištancoval aj od „konšpiračných/dezinformačných médií“, a je pochabé vyčítať jemu, ak sa v nich stal hitom. (Tak som sa dopočul – sám to neviem potvrdiť, keďže také médiá nesledujem.)

To je ako vyčítať vegetariánom, maliarom či milovníkom psov, že aj Hitler bol vegetarián, maliar a milovník psov, a preto zrejme bude na vegetariánstve, maliarstve či vlastníctve psa niečo podozrivé.

Keď som vo svojom pondelkovom blogočlánku o Dr. Bukovskom volal po zorganizovaní skutočnej diskusie s Dr. Bukovským a pridal som poznámku, že „strán v diskusii môže byť aj viac ako dve“, nepredstavoval som si to tak, že z piatich diskutujúcich budú štyria zastávať jeden názor, pridá sa k nim ešte aj moderátor a budú spoločne búšiť do toho jedného neboráka, ktorý sa opovažuje zastávať odlišný názor...

Tak či onak, televízii TA3 treba uznať, že urobila aspoň pokus o začiatok pestrejšej diskusie na najhorúcejšiu tému tohto roka.

Osobne by som sa veľmi potešil, keby sa na N-ku zjavil rozhovor – ako obvykle dlhočizný – Karola Sudora s Dr. Bukovským. Ideálnejšieho „pacienta“ na (autorizovaný) rozhovor ako Dr. Bukovského si momentálne pre Karola Sudora ani neviem predstaviť. Veď Karol Sudor už robil rozhovory skutočne s najrôznejšími (povedzme to diplomaticky...) „čudákmi“ a svojimi názorovými oponentmi. (Spomeňme len nedávno antivzor všetkých moderátorov, Jara Danišku.) Po minulotýždňových nešťastných článkoch N-ka o Dr. Bukovskom mám pocit, že N-ko je Dr. Bukovskému jedno sudorovské mega-interview takpovediac dlžné.

Dr. Bukovský včera vydal video, v ktorom sumarizuje obe svoje vystúpenia na TA3 v tomto týždni:

Celú diskusiu (má 72 minút) si je možné pozrieť na webstránke TA3.

Spomedzi argumentov prednášaných Dr. Bukovským sa mi naďalej silný zdá ten, ktorý poukazuje na kontext ochorenia COVID-19 v porovnaní so všetkými ostatnými ochoreniami (rakovina, cukrovka, srdcové choroby...) či skrátka neduhmi (obezita, sedavý životný štýl, nezdravé stravovanie...), v iných končinách sveta aj s „obyčajným“ hladom (a umieraním naň!). Spomínané choroby a neduhy sužujú minimálne Slovensko neporovnateľne viac než koronavírus od jari dodnes: no politici a médiá sa týmto „väčším zlám“ venujú v porovnaní s koronavírusom len symbolicky.

Škoda, že sa diskusie nakoniec oproti pôvodným plánom nezúčastnila („z preventívno-karanténnych dôvodov“) Dr. Bražinová. Tešil som sa na priamu konfrontáciu názorov Dr. Bražinovej a Dr. Bukovského. Zhodou náhod poznám oboch odborníkov osobne a oboch považujem za múdrych a slušných ľudí. Teraz sa ocitli na opačných stranách názorovej barikády, ale to neznamená, že nemôže prebiehať otvorená a slušná diskusia.

K technickej stránke veci: aj tu škoda, že na nás milovníkov podcastov sa na Slovensku často pozabudne. Všetky vyššie spomínané materiály – ale aj 2. a 3. časť videí N-ka s Michalom Červeným a Milanom „Docentom“ Sedliakom k novo vydávanej knižke Telo v 21. storočí – som si vypočul počas včerajšieho 11-kilometrového večerného pochodu bratislavskými ulicami, no nič z toho nebolo dostupné vo formáte podcastu. Čo je minimálne pri knižke z N-ka zvláštne, keďže ešte 1. časť seriálu sa zjavila aj ako podcast, kým na 2. a 3. časť som vo svojej podcastovej apke Pocket Casts čakal márne a musel som si ich krokolomnou okľukou vypočuť cez apku YouTube – a zbytočne pritom do nej k audio-stope sťahovať aj video. Najkrkolomnejšie sa mi však počúvala diskusia z TA3, ktorá je zrejme dostupná len ako video vložené na webstránke, a tak som kvôli nej musel na telefóne otvárať obyčajný prehliadač Chrome... (Vyzerá to tak, že TA3 ako spravodajské médium ešte vôbec nemá vlastný podcastový kanál.) Nuž, podcasty ako formát sú ešte (nielen) na Slovensku v plienkach. Pri Dr. Bukovskom nedostupnosť jeho materiálov v podobe podcastov možno súvisí s tým, že by sa mu podcastmi znížil dnešný objem tantiém z YouTube – neviem.

V každom prípade platí, že audio-materiály sa v chôdzi počúvajú značne nepohodlnejšie z apky YouTube (ktorá na to skutočne nie je prispôsobená) než z takej skvelej špecializovanej apky, akou je Pocket Casts. (O počúvaní audia z webstránky otvorenej v Chrome už celkom pomlčme.)

Pri počúvaní audia totiž často cítim potrebu – včera sa to týkalo najmä dialógov Michala Červeného s Milanom „Docentom“ Sedliakom – vypočuť si dôležitejšie pasáže (alebo pasáže ťažšie na porozumenie) opakovane. Pri počúvaní podcastu je to jednoduché: stačí na bluetoothových slúchadlách pridržať príslušné tlačidlo, audio-záznam poskočí naspäť o 10 (alebo 20, 30...) sekúnd a dôležitú pasáž si je možné vypočuť znova. Pri počúvaní audia z apky YouTube (nehovoriac o Chrome...) nič také nefunguje, a tak som uprostred chôdze opakovane musel z vrecka vyťahovať škridlofón, počas chôdze ho odomykať a prstom na obrazovke manuálne pretáčať video o 10 či 30 sekúnd dozadu...

Sunday, 17 November 2019

Kir Bulyčov: Môžem hovoriť s Ninou?

Ruský originál poviedky je TU.
Tento preklad je súčasťou blogočlánku Trojbalíček k tridsiatke: poviedka, báseň a preklad k výročiu Novembra.

„Môžem hovoriť s Ninou?“ povedal som.

„To som ja, Nina.“

„Hej? Prečo máš taký čudný hlas?“

„Čudný hlas?“

„Nie je tvoj. Nejaký je tenký. Niečo ťa rozhorčilo?“

„Neviem.“

„Asi som ti teraz nemal volať?“

„A s kým hovorím?“

„Odkedy ma nepoznáš?“

„Koho mám poznať?“

Hlas bol oproti Nine mladší o približne dvadsať rokov. A aj v skutočnosti je to tak, že Ninin hlas pôsobí o približne päť rokov mladšie než jeho majiteľka. Keď človeka nepoznáme, ťažko mu podľa hlasu uhádneme vek. Hlasy často starnú skôr než ich majitelia. Alebo dlho zostávajú mladé.

„No dobre,“ povedal som. „Počuj, volám ti takpovediac pracovne.“

„Zdá sa, že ste si pomýlili číslo,“ povedala Nina. „Nepoznám vás.“

„To som ja, Vadim, Vadik, Vadim Nikolajevič! Čo ti je?“

„Tak prosím!“ Nina si vzdychla, akoby jej bolo ľúto ukončiť rozhovor. „Nepoznám žiadneho Vadika ani Vadima Nikolajeviča.“

„Prepáčte,“ povedal som a zložil som slúchadlo.

Nevytočil som číslo znova ihneď. Jasná vec, bol to skrátka omyl. Mojim prstom sa nechcelo vytočiť Ninino číslo. A tak vytočili nejaké iné. A prečo sa im nechcelo?

Našiel som si v stolíku škatuľku kubánskych cigariet. Silných ako cigary. Asi ich vyrábajú z odrezkov cigár. Veď o čom by som sa už ja mohol s Ninou rozprávať pracovne? Alebo takpovediac pracovne? O ničom. Len som chcel zistiť, či je doma. A ak doma nie je, nič sa tým nemení. Možno je, napríklad, u mamy. Alebo v divadle, lebo už tisíc rokov nebola v divadle.

Zavolal som Nine.

„Nina?“ povedal som.

„Nie, Vadim Nikolajevič,“ odpovedala Nina. „Zase ste sa pomýlili. Na aké číslo voláte?“

„149-40-89.“

„Moje číslo je Arbat – jeden – tridsaťdva – päť tri.“

„Jasná vec,“ povedal som. „Arbat – to je štvorka?“

„Arbat je na ciferníku G.“

„Tak to sme úplne mimo,“ povedal som. „Prepáčte, Nina.“

„Nič sa nestalo,“ povedala Nina. „Aj tak nemám čo robiť.“

„Vynasnažím sa vám už nevolať,“ povedal som. „Niekde sa to preplietlo, a tak ma to stále prepína k vám. Na telefóny sa nedá spoľahnúť.“

„Nedá,“ súhlasila Nina.

Zložil som slúchadlo.

Treba počkať. Alebo zavolať na informácie – presný čas. Niečo v centrále na linkách, ktoré sa poplietli, preskočí a ja sa konečne dovolám. „Je presne dvadsaťdva hodín,“ povedala žena na informáciách. Zrazu mi napadlo, že ak jej hlas nahrávali už dávno, pred desiatimi rokmi, možno sama občas zavolá na informácie, keď sa nudí, keď je doma sama, a počúva svoj hlas, svoj mladý hlas. Možné je však aj to, že už zomrela. A potom jej syn alebo človek, ktorý ju ľúbil, volá na informácie, aby si ju vypočul.

Zavolal som Nine.

„Počúvam vás,“ povedala Nina mladým hlasom. „To ste zase vy, Vadim Nikolajevič?“

„Hej,“ povedal som. „Ako vidno, naše telefóny sa nerozlučne spojili. Hlavne sa na mňa nehnevajte a nemyslite si, že si z vás uťahujem. Tentoraz som veľmi starostlivo vytočil číslo, na ktoré volám.“

„Jasné, jasné,“ povedala rýchlo Nina. „Ani na minútku som si nič také nepomyslela. A veľmi sa ponáhľate, Vadim Nikolajevič?“

„Nie,“ povedal som.

„Musíte s Ninou prebrať niečo vážne?“

„Nie, len som chcel zistiť, či je doma.“

„Nudíte sa?“

„Ako by som vám to povedal...“

„Chápem, žiarlite,“ povedala Nina.

„Vy ste ale smiešna,“ povedal som. „Koľko máte rokov, Nina?“

„Trinásť. A vy?“

„Vyše štyridsať. Medzi nami je hrubý tehlový múr.“

„A každá tehla je jeden mesiac, však?“

„Možno aj každý deň je jedna tehlička.“

„Hej,“ vzdychla si Nina, „tak to je potom riadne hrubý múr. A na čo teraz myslíte?“

„Ťažko povedať. V túto minútu asi na nič. Však sa s vami rozprávam.“

„Ale keby ste mali trinásť rokov alebo dokonca aj pätnásť, mohli by sme sa zoznámiť,“ povedala Nina. „To by bola strašná zábava. Povedala by som: príďte zajtra večer k Puškinovmu pamätníku. Budem vás čakať presne o siedmej. A potom by sme sa zoznámili. A vy sa kde stretávate s Ninou?“

„Ako kedy.“

„Aj pri Puškinovi?“

„Nie celkom. Bolo to tak, že zoznámili sme sa pri Rosiji.“

„Kde?“

„Pri kine Rosija.“

„Nepoznám.“

„Ale veď na Puškinovom námestí.“

„Hm, aj tak nepoznám. Asi si zo mňa uťahujete. Však Puškinovo námestie poznám veľmi dobre.“

„Na tom nezáleží,“ povedal som.

„Prečo?“

„Bolo to dávno.“

„Kedy?“

Nine sa nechcelo ukončiť telefonát. Z akéhosi dôvodu ho silou-mocou predlžovala.

„Ste doma sama?“ spýtal som sa.

„Áno. Mama má nočnú zmenu. Je sestra v nemocnici. Zostane tam celú noc. Mohla by sa vrátiť už dnes, ale zabudla si doma priepustku.“

„Aha,“ povedal som. „Dobre, tak šup do postele, dievča. Zajtra máš školu.“

„Začali ste so mnou hovoriť ako s dieťaťom.“

„Nie, čo si, hovorím s tebou ako s dospelou.“

„Ďakujem. Však ak vy máte chuť, sám si ľahnite spať o siedmej večer. Dovidenia. A už tej vašej Nine radšej nevolajte. Lebo zas to zazvoní u mňa. A to by ste ma mohli zobudiť, malé dievčatko.“

Položil som slúchadlo. Potom som zapol televízor a dozvedel som sa, že lunochod za zmenu prešiel 337 metrov. Lunochod usilovne pracoval, kým ja som zaháľal. Posledný raz som sa rozhodol zavolať Nine, keď už bolo jedenásť; celú hodinu som zabil hlúposťami. A predsavzal som si, že ak ma opäť prepoja na dievča, zložím ihneď.

„Dobre som vedela, že znova zavoláte,“ povedala Nina, keď zdvihla. „Hlavne mi teraz nezaveste. Čestné slovo, strašne sa nudím. Ani nič na čítanie nemám. A na spánok je priskoro.“

„Dobre,“ povedal som. „Porozprávajme sa. A prečo tak neskoro nespíte?“

„Však je len osem hodín,“ povedala Nina.

„Riadne vám hodinky meškajú,“ povedal som. „Už je polnoc.“

Nina sa zasmiala. Smiech mala príjemný, mäkký.

„Vy sa ma tak strašne chcete zbaviť, že to je hrôza,“ povedala. „Máme október, tak sa skôr stmieva. A vám sa zdá, že je už noc.“

„Teraz pre zmenu vy žartujete?“ spýtal som sa.

„Nie, nežartujem. Vás klamú nielen hodinky, ale aj kalendár.“

„Prečo by klamal?“

„Určite mi teraz poviete, že u vás vôbec nie je október, ale február.“

„Nie, december,“ povedal som. A z akéhosi dôvodu, akoby som sám sebe nedôveroval, som sa pozrel na noviny, ktoré ležali vedľa mňa na pohovke. Pod záhlavím bolo napísané „23. decembra 1972“.

Chvíľu sme pomlčali a ja som dúfal, že mi hneď povie „dovidenia“. No ona sa zrazu spýtala:

„Už ste večerali?“

„Nepamätám sa,“ povedal som úprimne.

„Takže hladný nie ste.“

„Nie, nie som.“

„Zato ja áno.“

„A čo, doma nič nemáte?“

„Nič!“ povedala Nina. „Ani keby som s baterkou hľadala. Veľmi smiešne, však?“

„Ani neviem, ako by som vám pomohol,“ povedal som. „Ani peniaze nemáte?“

„Mám, ale len máličko. A už je všetko zatvorené. No a potom, čo by sa dalo kúpiť?“

„Hej,“ súhlasil som. „Všetko je zatvorené. Chcete, aby som prekutral svoju chladničku a pozrel sa, čo tam mám?“

„Vy máte chladničku?“

„Starú,“ povedal som. „Značky Sever. Takú poznáte?“

„Nie,“ povedala Nina. „A keď tam niečo nájdete, čo potom?“

„Potom? Vezmem taxík a doveziem vám to. Vy zídete k bráne a vezmete si.“

„Bývate ďaleko? Ja som na Sivcevom Vražku. Dom 15/25.“

„Ja som na Mosfiľmovej. Pri Leninských horách. Za univerzitou.“

„Zase nepoznám. Ale to nie je dôležité. Vymysleli ste si to dobre, za čo vám ďakujem. A čo teda máte v chladničke? Len tak sa pýtam, nemyslite si.“

„To keby som si pamätal,“ povedal som. „Prejdem s telefónom do kuchyne a spoločne sa pozrieme.“

Prešiel som do kuchyne a šnúra telefónu sa za mnou vinula ako zmija.

„A tak,“ hlásil som, „otvárame chladničku.“

„Vy môžete nosiť telefón so sebou? O takom som v živote nepočula.“

„Jasné, že môžem. Vy máte telefón kde položený?“

„Na chodbe. Visí na stene. Tak čo máte v tej chladničke?“

„Pozrime sa na to... čo je to tu v škatuľke? Aha, to sú vajíčka, nič zaujímavé.“

„Vajíčka?“

„Mhm... Kuracie. Vidíte, nemám vám doniesť kura? Ale nie, to je francúzske, mrazené. Kým by ste si ho uvarili, zomreli by ste od hladu. Aj mama by sa skôr vrátila z roboty. Lepšie by bolo doniesť vám klobásu. Alebo nie, našiel som marocké sardinky, šesťdesiat kopejok za plechovku. A k nim mám aj pol plechovky majonézy. Počujete ma?“

„Áno,“ povedala Nina celkom potichu. „Prečo takto žartujete? Aj som sa na začiatku chcela zasmiať, ale potom mi je z toho už len smutno.“

„A to už zas prečo? Vy ste naozaj taká vyhladovená?“

„Však vy dobre viete.“

„Čo mám vedieť?“

„Viete,“ povedala Nina. Na chvíľku stíchla a potom dodala: „Ale nech! A povedzte, aj červenú ikru máte?“

„Nie,“ povedal som. „Ale zato mám filé platesy.“

„No dobre, už mi to došlo,“ povedala rázne Nina. „Hovorme ďalej od veci. Už mi je všetko jasné.“

„Čo vám je jasné?“

„Že aj vy ste hladný. A čo vidíte z okna?“

„Z okna? Domy, fabriku s kopírkami. Práve sa im o pol dvanástej končí zmena. Veľa dievčat vychádza z brány. Vidno aj budovu Mosfiľmu. A hasičskú stanicu. Aj koľajnice. Akurát po nich ide električka.“

„To všetko vidíte?“

„Električka je ďaleko, to je pravda. Vidno len retiazku svetielok – okienok.“

„No prosím, ako klamete!“

„Nemali by ste sa takto rozprávať so staršími,“ povedal som. „Nemôžem klamať. Možno sa mýlim. Takže v čom som sa zmýlil?“

„Zmýlili ste sa v tom, že vidíte električku. Nemôžete ju vidieť.“

„A čo je neviditeľná, či čo?“

„Nie, viditeľná, ale v oknách sa jej určite nesvieti. No, veď aj tak ste sa nepozerali z okna.“

„Prečo? Stojím rovno pred ním.“

„Vy máte aj v kuchyni zažaté svetlo?“

„Tak hádam nebudem liezť do chladničky potme? Navyše sa mi v nej vybila lampička.“

„No vidíte, už tretí raz som vás nachytala.“

„Nina moja milá, vysvetli mi, v čom si ma nachytala.“

„Ak sa pozeráte z okna, tak ste si zrušili zatemnenie. A ak ste si zrušili zatemnenie, tak ste vypli svetlá. Správne?“

„Nesprávne. Načo by mi bolo nejaké zatemnenie? Čo máme vojnu?“

„Ajajaj! Ako sa môže niekto takto sám usvedčiť? A čo máme, mier?“

„Jasné, chápem – Vietnam, Blízky východ... O tom nehovorím.“

„Ani ja o tom nehovorím... Počkajte, vy ste invalid?“

„Našťastie je u mňa všetko v poriadku.“

„Ste v rezerve?“

„V akej rezerve?“

„Tak prečo nie ste na fronte?“

Až v tomto okamihu som prvý raz začal podozrievať, že niečo nie je v poriadku. Pôsobilo to tak, akoby si dievča zo mňa chcelo uťahovať, no robilo to tak samozrejme a vážne, že ma tým takmer vyľakalo.

„Na akom mám byť fronte, Nina?“

„Na úplne normálnom. Kde sú všetci. Kde je oco. Na fronte s Nemcami. Vážne vám to hovorím, nežartujem. Vy máte veľmi čudné reči. Možno mi o tom kurati a vajíčkach ani neklamete?“

„Neklamem,“ povedal som. „A žiadny front neexistuje. Možno by bolo naozaj lepšie, keby som vás navštívil?“

„Ale veď vám hovorím, že nežartujem!“ takmer skríkla Nina. „A vy prestaňte. Na začiatku ma to aj dosť zaujalo a rozveselilo. Ale teraz už z toho nemám dobrý pocit. Prepáčte mi. Zniete tak, akoby ste sa nepretvarovali, akoby ste hovorili pravdu.“

„Čestné slovo, dievča, hovorím pravdu,“ povedal som.

„Až z toho na mňa ide hrôza. V peci sa nám už skoro vôbec nekúri. Dreva máme málo. A je tu tma. Len jedna petrolejka. Elektrinu dnes nemáme. A mne sa naozaj strašne nechce sedieť tu sama. Obalila som sa všetkým teplým, čo som doma našla.“

A vtom rázne a akoby nahnevane zopakovala otázku:

„Tak prečo nie ste na fronte?!“

„Ale na akom môžem byť fronte?“ Žarty už skutočne zašli priďaleko. „Aký by mohol existovať front v roku 1972!“

„Strieľate si zo mňa?“

Jej hlas opäť zmenil tón, bol nedôverčivý, bol maličký, meter a pol od podlahy. A pred očami mi vyvstal nepravdepodobný, zabudnutý obrázok – to, čo sa dialo so mnou, ale už pred mnohými rokmi, pred približne 30 rokmi. Keď som aj ja mal dvanásť rokov. A v izbe nám stála piecka. A ja sedím na pohovke, objímam si nohy. A horí sviečka – alebo to bola petrolejka? A kura sa zdá neskutočným, rozprávkovým vtákom, ktorý jedia iba v románoch, aj keď som vtedy nemyslel na kura...

„Prečo ste stíchli?“ spýtala sa Nina. „Radšej hovorte.“

„Nina,“ povedal som. „Aký máme teraz rok?“

„1942,“ povedala Nina.

A už sa mi v hlave začali skladať úlomky nezrovnalostí v jej slovách. Nepozná kino Rosija. A má len šesťmiestne telefónne číslo. A to zatemnenie...

„Nemýliš sa?“ spýtal som sa.

„Nie,“ povedala Nina.

Verila tomu, čo hovorila. Možno ma jej hlas podviedol? Možno nemá trinásť rokov? Možno ona, štyridsaťročná žena, psychicky ochorela ešte vtedy, keď bola dievčaťom, a zdá sa jej, že zostala tam, kde prebieha vojna?

„Počujte,“ povedal som pokojne. Hlavne nezavesiť slúchadlo. „Dnes máme 23. decembra 1972. Vojna sa skončila pred 28 rokmi. Viete o tom?“

„Nie,“ povedala Nina.

„Ale viete to. Práve bude polnoc... No ako vám to mám vysvetliť?“

„Dobre,“ povedala Nina pokorne. „Však ja sama viem, že mi to kura nepriveziete. Mohla som si aj sama domyslieť, že žiadne francúzske kurence neexistujú.“

„Prečo?“

„Vo Francúzsku sú Nemci.“

„Vo Francúzsku už dávno-pradávno nie sú žiadni Nemci. Jedine ak turisti. Ale však nemeckí turisti chodia aj k nám.“

„Ako to? Kto ich sem púšťa?

„A prečo by ich nepúšťali?“

„Hádam mi nechcete povedať, že nás náckovia porazili! Vy ešte nakoniec budete záškodník alebo špión?“

„Nie, pracujem pre RVHP, Radu vzájomnej hospodárskej pomoci. Zaoberám sa Maďarmi.“

„Už zase klamete! V Maďarsku sú fašisti.“

„Maďari už dávno-pradávno vyhnali svojich fašistov. Maďarsko je socialistická republika.“

„Ach, už som sa zľakla, že naozaj budete nejaký záškodník. Ale aj tak si všetko len vymýšľate. Nie, neprotestujte. Radšej mi porozprávajte, ako bude potom. Vymyslite si, čo chcete – len aby bolo dobre. Prosím. A prepáčte mi, že som sa s vami tak hrubo rozprávala. Ja som vás skrátka nepochopila.“

A tak som sa s ňou už ďalej nehádal. Ako to vysvetliť? Znova som si predstavil, ako sedím v tom istom roku 1942 – ako veľmi som túžil vedieť, kedy naši dobyjú Berlín a obesia Hitlera. A ešte vedieť, kde som stratil potravinový lístok za október. A povedal som:

„Fašistov porazíme 9. mája 1945.“

„To nie je možné! To je ešte strašne ďaleko.“

„Počúvaj ma, Nina, a neprerušuj. Viem to lepšie. Berlín dobyjeme už 2. mája. Bude aj taká medaila – Za dobytie Berlína. A Hitler spácha samovraždu. Vypije jed. Dá ho aj Eve Braunovej. Esesáci potom jeho telo vynesú na dvor ríšskej kancelárie, polejú ho benzínom a spália.“

Nerozprával som to Nine. Rozprával som to sebe. A poslušne som opakoval fakty: ak mi Nina neuverila alebo hneď nepochopila, vracal som sa späť, keď ma poprosila o dodatočné vysvetlenie, a takmer som stratil jej dôveru, keď som povedal, že Stalin umrie. Dôveru som si znova získal tým, keď som porozprával o Jurijovi Gagarinovi a novom Arbate. Dokonca som Ninu rozosmial, keď som jej oznámil, že ženy budú nosiť zvonové nohavice a celkom krátke sukne. Spomenul som i to, kedy naši prejdú hranicu s Pruskom. Stratil som zmysel pre realitu. Dievčatko Nina a chlapček Vadik sedeli predo mnou na pohovke a počúvali. Lenže boli hladní ako čerti. A Vadik bol v ešte horšej situácii než Nina; stratil potravinový lístok, a až do konca mesiaca si aj s mamou museli vystačiť len s jej potravinovým lístkom, lístkom robotníčky, lebo Vadik svoj lístok stratil niekde na dvore, a až po pätnástich rokoch si zrazu spomenul, ako sa to stalo, a znova sa tým sužoval, lebo lístok by sa určite bolo podarilo nájsť aj po týždni; pravdaže: bolo to tak, že mu vypadol do pivnice, keď na jej zamrežované okno pohodil bundu a šiel hrať s kamarátmi futbal. A povedal som, už potom, keď Ninu unavilo počúvať to, čo považovala za dobrú rozprávku:

„Poznáš Petrovku?“

„Poznám,“ povedala Nina. „Tú nepremenujú?“

„Nie. Takže...“

A vysvetlil som jej, ako sa cez klenutý vchod dostane na dvor a kde v hlbine dvora nájde pivnicu so zamrežovanými oknami. A ak je skutočne práve október roku 1942, stred mesiaca, tak v pivnici s najväčšou pravdepodobnosťou leží potravinový lístok. My sme tam na dvore hrali futbal a ja som tam lístok stratil.

„To je hrôza!“ povedala Nina. „Také niečo by som neprežila. Okamžite ho musíte ísť hľadať. Nečakajte.“

Aj ona už prišla hre na chuť, a skutočnosť sa nám niekde stratila. Už sme ani Nina, ani ja nechápali, v ktorom roku sa nachádzame – vznášali sme sa mimo času, ale bližšie k jej roku 1942.

„Ten lístok už nenájdem,“ povedal som. „Prešlo priveľa rokov. Ale ak ty môžeš, zájdi tam, pivnica by mala byť otvorená. Prinajhoršom povieš, že si tam lístok stratila ty.“

A v tom okamihu sa nám spojenie prerušilo.

Nina zmizla. V slúchadle zaškvrčalo. Ženský hlas povedal:

„To je 148-18-15? Volajú vás z Ordžonikidze.“

„Máte nesprávne číslo,“ povedal som.

„Prepáčte,“ povedal ľahostajne ženský hlas.

A slúchadlo vylúdilo čudesné zvuky. Ihneď som znova vytočil Ninino číslo. Musel som sa jej ospravedlniť. Bolo sa aj s dievčaťom treba nad všetkým zasmiať. Veď až do akých hlúpostí to zašlo...

„Áno?“ povedal Ninin hlas. Druhej Niny.

„To ste vy?“ spýtal som sa.

„Á, to si ty, Vadim? Čo, nevieš zaspať?“

„Prepáč,“ povedal som. „Hľadám druhú Ninu.“

„Čože?!“

Zložil som slúchadlo a znova som vytočil číslo.

„Zošalel si?“ spýtala sa Nina. „Pil si?“

„Prepáč,“ povedal som a znova som zložil slúchadlo.

Teraz už nemá zmysel volať. Telefonát z Ordžonikidze všetko vrátil na svoje miesta. A aké teda mala naozajstné číslo? Arbat – tri, nie, Arbat – jeden – tridsaťdva – tridsať... Nie, štyridsať...

Dospelá Nina mi zavolala sama.

„Celý večer som sedela doma,“ povedala. „Myslela som si, že mi zavoláš, vysvetlíš, prečo si sa včera tak správal. Ale ako vidno, ty si už úplne zošalel.“

„Ako vidno,“ súhlasil som. Nechcelo sa mi hovoriť jej o dlhých telefonátoch s druhou Ninou.

„A akú druhú Ninu hľadáš?“ spýtala sa. „To má byť metafora? Chceš naznačiť, že by si ma rád videl inú?“

„Dobrú noc, Ninočka,“ povedal som. „Zajtra všetko vysvetlím.“

... Najzaujímavejšie je, že tento zvláštny príbeh mal nemenej zvláštny koniec. Na druhý deň ráno som šiel na návštevu k mame. A povedal som, že jej konečne upracem na povale. Tri roky som jej sľuboval, že to urobím, tak som konečne prišiel sám. Viem, že mama nič nevyhadzuje. Z dôvodu, že – ako sa jej zdá – raz sa to môže zísť. Hodinu a pol som sa prehrabával starými časopismi, učebnicami, roztriedenými zväzkami príloh časopisu Niva. Knihy zaprášené neboli, ale páchli starým, teplým prachom. Nakoniec sa mi podarilo nájsť telefónny zoznam za rok 1950. Brožúra celá napuchla od lístkov a papierikov pozasúvaných do jej stránok, ktorých rohy boli obchytané a zašpinené. Tento telefónny zoznam sa mi zdal taký známy, že bolo zvláštne, ako som naň mohol zabudnúť – keby nebolo telefonátu s Ninou, ani by som si nespomenul, že niekedy existoval. Až som sa trocha zahanbil, ako pred kostýmom, ktorý poctivo slúžil a potom ho odovzdajú starinárovi na vernú smrť.

Prvé štyri čísla som si pamätal. G-1-32... A ešte som vedel, že telefón – ak sa nik z nás nepretvaroval, ak si zo mňa niekto nevystrelil – bol používaný na ulici Sivcev Vražek, v dome číslo 15/25. Neexistovala najmenšia šanca nájsť ten telefón. Usadil som sa so zoznamom na chodbe, z kúpeľne som si nato doniesol taburetku. Mama nič nepochopila, a keď šla okolo, len sa usmiala a povedala:

„To si celý ty. Začneš preberať knihy, do desiatich minút sa začítaš. A upratovaniu je koniec.“

Nevšimla si, že som čítal telefónny zoznam. A ten telefón som našiel. Pred dvadsiatimi rokmi bol v prevádzke v tom istom byte ako v roku 1942. A napísaný bol na K. G. Frolovovú.

Súhlasím – venoval som sa hlúposti. Hľadal som niečo, čo nemohlo existovať. No považujem za celkom pravdepodobné, že okolo desať percent plne racionálnych ľudí, keby sa ocitli v mojej situácii, urobili by to isté. A tak som sa vydal na Sivcev Vražek.

Noví obyvatelia bytu nevedeli, kam sa odsťahovali Frolovovci. A bývali tu vôbec niekedy? Uspel som však na správe domu. Staručká účtovníčka si Frolovovcov pamätala; s jej pomocou som všetko, čo som potreboval, zistil z adresára. Už sa zotmelo. V novej štvrti, medzi vežami uniformných panelákov, sa naháňali vločky snehu. V bežnom dvojposchodovom nákupnom stredisku predávali francúzske kurence v priezračných obaloch pokrytých inovaťou. Zacítil som pokušenie kúpiť kura a doniesť ho, hoci s oneskorením 30 rokov. Ale dobre som urobil, že som ho nekúpil. V byte nikto nebol. A podľa toho, ako hlasno sa ozýval zvonček, sa mi zdalo, že tam ľudia ani nebývajú. Odcestovali.

Chcel som odísť, ale keď už som meral takú dlhú cestu, zazvonil som pri vedľajších dverách.

„Prepáčte, Nina Sergejevna Frolovová je vaša susedka?“

Mladík v tričku, s dymiacou spájkovačkou v ruke, odvetil ľahostajne:

„Odcestovali.“

„Kam?“

„Pred mesiacom odcestovali na sever. Do jari sa nevrátia. Aj Nina Sergejevna, aj jej muž.“

Ospravedlnil som sa a začal som kráčať dole schodmi. A pomyslel som si, že je celkom pravdepodobné, že v Moskve žije viac ako jedna Nina Sergejevna Frolovová, ročník narodenia 1930. A vtedy sa dvere za mojím chrbtom otvorili znova.

„Počkajte,“ povedal ten istý mladík. „Mama vám chce niečo povedať.“

Jeho matka sa aj hneď zjavila vo dverách, zapínala si župan.

„A vy ste jej kto?“

„Len tak,“ povedal som. „Známy.“

„Nie Vadim Nikolajevič?“

„Vadim Nikolajevič.“

„Tak prosím,“ zaradovala sa žena, „skoro by ste mi ušli. To by mi nikdy neodpustila. Ešte mi to Nina aj tak povedala: neodpustím. Aj lístoček vám vo dverách nechala. Ale asi ho deti strhli. Veď už prešiel mesiac. Hovorila, že prídete v decembri. Dokonca povedala, že sa pokúsi vrátiť, ale viete, je to diaľka...“

Žena stála vo dverách, hľadela na mňa, akoby čakala, že jej teraz odhalím nejaké tajomstvo, porozprávam o nešťastnej láske. Iste sa aj Niny pýtala: a čo s ním máš? A Nina jej takisto povedala: „Je to len známy.“

Žena si dala načas, no keď sa nič nedialo, vytiahla z vrecka županu list.

Drahý Vadim Nikolajevič!

Je mi jasné, že neprídete. Veď kto by veril detským snom, ktoré sa aj nám samým zdajú iba snami. Lenže ja som vtedy potravinový lístok našla presne v tej pivnici, o ktorej ste mi stihli povedať...

Saturday, 27 October 2018

2018 US Landscape: Politically Correct Mob Lynches Overpaid TV Blabbermouth

On the occasion of Megyn Kelly’s firing from NBC.
Cartoon – DonkeyHotey/Flickr (CC BY 2.0)

As long as she was singing the politically correct #MeToo tune, she was good enough to land a job with NBC. Even more so if she was – suddenly, after many years of conformity – perceived as a dissident within Fox News.

I find Megyn Kelly to be as phony as any TV star, and the entire TV (sub)culture perverse, especially in the US. Dozens of millions of dollars per year for being a TV blabberhead? (And I don’t mean Kelly specifically – any overpaid TV star.) Come on! TV as a medium is grossly overestimated, but I suspect that won’t last too long as the present, older generations of TV addicts gradually pass away. YouTube and generally the Internet is where it’s at nowadays. “On demand” is “in” – while being fed what TV executives assume you’re interested in is “out”.

On the other hand, in the same degree that the TV culture is phony and perverse, the politically correct atmosphere in the US is laughable. Firing people from their jobs because of their opinions on Halloween costumes? Even Bolsheviks used to invent better excuses for getting rid of “uncomfortable voices”.

A couple of excellent comments by New York Times readers are quoted below. The second of them even earned the badge of a “NY Times pick” – all the more surprising given that the New York Times, too, have been stoking the politically correct fire.

As to CNN, it’s hopeless. I listen to Brian Stelter’s media podcast sometimes, but it was surprising to see Stelter practically celebrating Kelly’s firing – without much noticeable reservation, seemingly without giving a second thought to the issue of freedom of expression.

The tenor of CNN’s reporting seemed to be: “She wasn’t bringing in enough dollars for NBC anyway, so why not finally use political correctness as an excuse to get rid of Kelly? Political correctness is ultimately what got her the job in the first place – so why not take it away from her again, using the same tool?” In other words, the end justifies the means – and if we sacrifice freedom of expression in the process, we’ll just shrug it off.

It’s as if the financial bottom line was the most sacred value Americans can think of, and when it comes to that, freedom of expression must step aside. In my naïveté, I’ve always assumed (or hoped) that America valued the latter more.

And yes, as the first New York Times reader says, the result of the malaise of political correctness is that a madman like Trump gets elected into the highest office:

This is actually why Trump got elected. Not because of latent racism, but because people are terrified that if they say the wrong thing it will destroy their careers. Precisely the wrong decision. If this can’t be made a teachable moment, nothing can. This only feeds the backlash.

The second comment:

This strikes me as an unfortunate act of censorship that harms our ability to talk about things like race and makes it harder to achieve MLK’s dream - where a person is judged not by the color of their skin, but by the content of their character.

Ms. Kelly tried to make the point that wearing a different skin color for a Halloween costume is not necessarily racist.  She did so in a clumsy way, but this a reasonable, perhaps even obvious point to make.

Rather than shutting down this kind of conversation and demanding the head of the person who dared offer such a prospective, a more productive response would be to say things like

... wearing blackface is hurtful to many people because of its historical use and horrific history of inhumanity

... as a matter of courtesy and human decency, people should refrain from doing it

... that people should not be vilified as racist for dressing in a costume that includes a skin color other than their own, but rather it is something to talk about to improve tolerance and understanding

... if your kid is putting on blackface, talk to your kid about the context and implications

The hysteria, the default to the worst possible interpretation of intentions, and the shutting down of conversation on this kind of thing is harmful and counterproductive.

Yup, the “default to the worst possible interpretation of other people’s words/actions/intentions” is the rotten core of political correctness.

Friday, 24 August 2018

Primitivizmus ako najvyššia americká cnosť

Už som vo svojom blogu v minulosti písal o tom, ako som musel po siedmich rokoch opustiť iPhone. K podobnej téme mi predvčerom môj známy, pôsobiaci v školstve, napísal, že ho radostne udivuje, že im dodnes na škole bezproblémovo fungujú prastaré iPady 2. A to na rozdiel od mojich novších iPadov, ktoré po minuloročnom – vynútenom – upgrade na iOS 11 zápasia s výdržou batérie.

Hlavne žiadny zložitý softvér, prosím! Ilustračné foto – pxhere
Až tak ma neprekvapuje, že sú iPady 2 také trvácne. Veď to boli ešte iPady z „prvej éry“, Jobsovej éry, keď boli železne spoľahlivé.

Neviem presne ukázať prstom, kedy sa to s iPadmi a iPhonemi spustilo dolu kopcom, ale obávam sa, že zhruba vtedy, keď umrel Jobs. Možno si to nahováram, ale podľa mňa by Jobs nedopustil, aby iPady, iPhony človeku skapíňali v rukách pri stave nabitia batérie 40 %. To sú presne veci, na ktorých si Jobs dával záležať – železná hardvérová spoľahlivosť.

Keď už Apple nemá ani hardvérovú spoľahlivosť, je to na odhodenie do kontajnera. Lebo softvér mal Apple odjakživa primitívny, urážajúci ľudskú inteligenciu. Steve Jobs bol apoštol softvérového primitivizmu, takže akokoľvek ho uctievam ako vynálezcu revolučného hardvéru, za softvérový primitivizmus zároveň Jobsom opovrhujem.

Jobs bol síce syn sýrskeho imigranta, ale vyrastal adoptovaný v bežnej americkej rodine a tam sa nainfikoval americkým vírusom „zbožšťovania primitivizmu“. Nečudo, že Rusi úspešne hekujú a krekujú americké voľby a že si Američania zvolili za prezidenta polodementného ľudoopa. Všetko so všetkým súvisí. V ruskom školstve chvália žiakov vtedy, keď sú čo najinteligentnejší. V americkom školstve, naopak, žiakov chvália za to, keď sú... nepoviem, že čo najprimitívnejší, ale čo najkonformnejší – keď bezproblémovo zapadnú do robotického súkolia priemyselnej spoločnosti. Keď niekto čo i len troška poukáže na zložitejšie aspekty niektorých problémov, na to sa už Američania mračia, lebo to nie je dostatočne primitívne podľa ich gusta.

Už Einstein povedal, že všetko treba čo najviac zjednodušovať, ale len dovtedy, kým nedôjde k prílišnému zjednodušeniu preberanej otázky. Obávam sa, že Američania túto hranicu už dávno prekročili, a ešte sú aj hrdí na to, ako všetko nadmerne a nepatrične zjednodušujú. Výsledok je potom Steve Jobs a Apple, ktorí si vyslovene zakladajú na tom a hrdia sa tým, aký je ich softvér primitívny, neschopný, funkčne okresaný, neflexibilný a neprispôsobiteľný. A keďže je to Apple, najbohatšia spoločnosť sveta, tak „stádo vývojárov“ ho slepo nasleduje a takisto sa snaží vyrábať čo najprimitívnejšie, čo najneflexibilnejšie softvéry. („Opičenie po Appli“ sa prenáša aj do oblasti hardvéru – veď môže existovať niečo dizajnovo ohavnejšie ako výrez do displeja na aktuálnom iPhone X? Ale keďže sa tejto ohavnosti dopustil Apple, teraz ju kopírujú aj niektorí iní výrobcovia škridlofónov, hoci by nemuseli.)

Treba to zopakovať: čuduje sa niekto pri takomto mentálnom nastavení Američanov, ktorí za najvyššiu cnosť považujú primitivizmus, že im Rusi úspešne hekujú a krekujú voľby?

Americký vývojár je hrdý na to, keď je jeho softvér čo najprimitívnejší, čo najmenej flexibilný a čo najviac zotročujúci používateľov do uniformnej masy, ktorá nemá žiadne špeciálne, individualizované požiadavky.

Naopak, ruský vývojár je hrdý na to, keď je jeho softvér čo najvšestrannejší, čo najflexibilnejší, čo najústretovejší a čo najviac prispôsobiteľný individuálnym požiadavkám používateľov.

Pre mňa je bežné, že predinštalované softvéry od amerických výrobcov musím zahadzovať ako nepoužiteľné na nič iné okrem elementárnych činností, a musím siahnuť po pokročilejších softvéroch. Tieto neraz pochádzajú z Ruska a okolitých krajín. Ilustračne spomeňme najkvalitnejší OCR softvér (na rozpoznávanie textu): je to FineReader (na tradičnej platforme), resp. FineScanner (na mobilnej platforme) a je to ruský softvér. Ktorá je najkvalitnejšia apka na čítanie súborov PDF na americkej platforme iOS? Samozrejme, že to nie je funkčne skresaný iBooks od amerického Applu, ani podobne funkčne skresaný Acrobat Reader od amerického Adobu, ale je to buď ruský GoodReader, alebo ukrajinský PDF Expert. Ktoré sú najkvalitnejšie apky na čítanie elektronických kníh v ich natívnom formáte (EPUB, keďže PDF je pri e-knihách abnormálny)? Jasné, že to nie je funkčne skresaný iBooks od Applu, ani podobne funkčne skresaný Kindle od Amazonu či Play Books od Googlu. Nie, na špičke sú európsky Marvin z Malty (pre iOS) a Moon+ Reader z Taiwanu (Android).

Takýchto príkladov by sa dalo uviesť neúrekom, a to už nie je náhoda. To je trend potvrdzujúci, že pre Američanov je primitivizmus modlou, ktorej sa všetci snažia prispôsobovať.

Ako vždy, optimálny prístup bude ten „stredom“, „umiernený“, „všetko s mierou“: ani veci priveľmi nezjednodušovať (v štýle Američanov), ale ani ich zbytočne nekomplikovať (v tradícii byrokratického Rakúsko-Uhorska a jeho nástupníckych štátov vrátane Slovenska). Umenie softvérového vývojára spočíva v tom, aby našiel hranicu medzi prílišným zjednodušením a prílišným skomplikovaním – a na tejto hranici musí neustále balansovať. Je to nikdy sa nekončiace povrazolezectvo.

V oblasti softvéru sa „kompromisný“ prístup môže odzrkadľovať napríklad v tom, že každý softvér by ponúkal dve úrovne používateľského rozhrania: základnú a pokročilú. Základná úroveň nastavení softvéru by mala byť presne taká primitívna, ako to zbožňujú Američania. Problém je v tom, že Američania sa zvyknú pri primitívnosti zastaviť a vyhlásiť ju za dokonalosť.

Nie, v nastaveniach každého softvéru by malo existovať tlačidlo Pokročilé. Po jeho stlačení by sa používateľovi softvéru otvorila druhá, hlbšia vrstva softvéru so všetkými pokročilými a individuálne prispôsobiteľnými funkciami, ktoré väčšina používateľov nikdy nebude potrebovať, ale drobná menšina pokročilých používateľov sa bez nich nezaobíde. Problém je v tom, že na drobnú menšinu pokročilých používateľov typický americký vývojár softvéru zvysoka kašle. Veď od drobnej menšiny sa nebudú doláre sypať tak ako od konformnej a nenáročnej masy používateľov, tak načo by sme menšine vychádzali v ústrety?

Diskutoval som o tejto otázke už s viacerými americkými vývojármi softvéru a niektorí principiálne odmietajú pridať do softvéru čo i len spomínané tlačidlo Pokročilé, ktoré by používateľovi softvéru odhalilo jeho všestrannejšiu funkčnosť. Vraj: „Už toto jedno tlačidlo by mohlo používateľov pomýliť, stlačili by ho a potom by sa nám sťažovali, že nechápu!“

Nuž, milí Američania: ak skutočne nástojíte na tom, že k svojim zákazníkom vopred pristupujete ako k pologramotným nemehlám, ktoré ani len nie sú zodpovedné za vlastné činy (za to, že som klikol na nejaké tlačidlo, hoci som nemal), potom sa nečudujte, ak vám aj v budúcnosti budú prezidentov či (najbližšie už v novembri tohto roka) členov Kongresu USA dosadzovať nie americkí občania, ale softvérové tímy s požehnaním Kremľa.

Wednesday, 30 August 2017

James Thurber: Jednorožec v záhrade


James Thurber


Jednorožec v záhrade


V JEDNO slnečné ráno sedel chlapík za stolom nad raňajkami, keď náhodou zdvihol zrak od praženice a zbadal, ako sa v záhrade na ružiach pasie biely jednorožec so zlatým rohom. Chlapík vyšiel hore schodmi do spálne, kde ešte spala jeho manželka, a zobudil ju. „V záhrade je jednorožec,“ oznámil jej. „Žerie nám ruže.“ Otvorila jedno nevľúdne oko a zahľadela sa naňho. „Jednorožec je zviera z mytológie,“ povedala a odvrátila sa mu chrbtom. Chlapík šiel pomaly dolu schodmi a do záhrady. Jednorožec tam stále bol; práve sa prehŕňal tulipánmi. „Tu máš, jednorožec,“ povedal chlapík, vytrhol zo zeme ľaliu a podal mu ju. Jednorožec ju dôstojne zožral. S rozradosteným srdcom – pretože mali v záhrade na návšteve jednorožca – chlapík znova vyšiel hore schodmi a prebudil manželku. „Ten jednorožec zožral ľaliu,“ povedal. Žena sa posadila na posteli a chladne si ho premeriavala. „Si švihnutý,“ povedala, „a fakt ťa už nechám zavrieť medzi štyri gumené steny.“ Chlapík, ktorému nikdy neboli sympatické výrazy „švihnutý“ a „gumené steny“, a ktorému boli ešte nesympatickejšie v rozžiarené ráno s jednorožcom v záhrade, sa na chvíľu zamyslel. „To sa ešte uvidí,“ povedal. Prešiel ku dverám. „Uprostred čela má zlatý roh,“ dodal. Potom šiel späť do záhrady kochať sa jednorožcom, lenže ten medzitým zmizol. Chlapík sa usadil medzi ruže a zaspal.

Len čo muž vyšiel z domu, žena vstala a čo najrýchlejšie sa obliekla. Celá bola rozrušená a v očiach sa jej zlovestne ligotalo. Zavolala na políciu, ale aj psychiatrovi, a požiadala ich, aby sa k nej poponáhľali so zvieracou kazajkou. Keď policajti s psychiatrom prišli, usadili sa do kresiel a s veľkým záujmom sa na ňu zahľadeli. „Môj muž dnes ráno videl jednorožca,“ povedala im. Policajti sa pozreli na psychiatra a psychiater sa pozrel na policajtov. „Vraj zožral ľaliu,“ dodala. Psychiater sa pozrel na policajtov a policajti sa pozreli na psychiatra. „Vraj má uprostred čela zlatý roh,“ spresnila. Na jemný signál od psychiatra policajti vyskočili z kresiel a chopili sa ženy. Nedarilo sa im skrotiť ju, lebo bojovala ako lev, ale nakoniec ju skrotili. Práve jej obliekli zvieraciu kazajku, keď sa do domu vrátil manžel.


„Povedali ste manželke, že ste videli jednorožca?“ spýtal sa policajt. „Jasné, že nie,“ odvetil chlapík. „Jednorožec je zviera z mytológie.“ „Nič viac mi netreba,“ povedal psychiater. „Odveďte ju. Je mi ľúto, pane, ale vašej žene straší vo veži.“ A tak ju odviedli, hoci celý čas nadávala a vrieskala, a zavreli ju do ústavu. Manžel odvtedy nažíval v šťastí, až kým neumrel.


Poučenie: Nekrič hop, kým mu naozaj nepreskočí.


➼ ➼ ➼ ➼ ➼ ➼ ➼

český preklad na porovnanie

➼ ➼ ➼ ➼ ➼ ➼ ➼


The Unicorn in the Garden


ONCE upon a sunny morning a man who sat in a breakfast nook looked up from his scrambled eggs to see a white unicorn with a golden horn quietly cropping the roses in the garden. The man went up to the bedroom where his wife was still asleep and woke her. “There’s a unicorn in the garden,” he said. “Eating roses.” She opened one unfriendly eye and looked at him. “The unicorn is a mythical beast,” she said, and turned her back on him. The man walked slowly downstairs and out into the garden. The unicorn was still there; he was now browsing among the tulips. “Here, unicorn,” said the man, and he pulled up a lily and gave it to him. The unicorn ate it gravely. With a high heart, because there was a unicorn in his garden, the man went upstairs and roused his wife again. “The unicorn,” he said, “ate a lily.” His wife sat up in bed and looked at him, coldly. “You are a booby,” she said, “and I am going to have you put in the booby-hatch.” The man, who had never liked the words “booby” and “booby-hatch,” and who liked them even less on a shining morning when there was a unicorn in the garden, thought for a moment. “We’ll see about that,” he said. He walked over to the door. “He has a golden horn in the middle of his forehead,” he told her. Then he went back to the garden to watch the unicorn; but the unicorn had gone away. The man sat down among the roses and went to sleep.

As soon as the husband had gone out of the house, the wife got up and dressed as fast as she could. She was very excited and there was a gloat in her eye. She telephoned the police and she telephoned a psychiatrist; she told them to hurry to her house and bring a strait-jacket. When the police and the psychiatrist arrived they sat down in chairs and looked at her, with great interest. “My husband,” she said, “saw a unicorn this morning.” The police looked at the psychiatrist and the psychiatrist looked at the police. “He told me it ate a lily,” she said. The psychiatrist looked at the police and the police looked at the psychiatrist. “He told me it had a golden horn in the middle of its forehead,” she said. At a solemn signal from the psychiatrist, the police leaped from their chairs and seized the wife. They had a hard time subduing her, for she put up a terrific struggle, but they finally subdued her. Just as they got her into the strait-jacket, the husband came back into the house. 

“Did you tell your wife you saw a unicorn?” asked the police. “Of course not,” said the husband. “The unicorn is a mythical beast.” “That’s all I wanted to know,” said the psychiatrist. “Take her away. I’m sorry, sir, but your wife is as crazy as a jay bird.” So they took her away, cursing and screaming, and shut her up in an institution. The husband lived happily ever after. 

Moral: Don’t count your boobies until they are hatched.



Wednesday, 9 August 2017

Cenk on Trump’s “Fire and Fury” Threat: Get Him Out Now!


Cenk’s anger over Trump’s fire and fury” comment yesterday was so great and he got into such a rant over it, he apparently felt the need to censor his monologue in the video-clip as posted above to YouTube.

Cenk’s entire monolog as his final word on Trump and Kim (for now) was made available in The Young Turks official video podcast from yesterday, though. You can watch the podcast here, for example. Cenk’s concluding monologue can be seen from 12:52 to 15:42 in the video.

For your convenience, here is a transcript of Cenk’s entire monologue. The final part omitted from the YouTube video-clip is highlighted in yellow.


Monday, 7 August 2017

James Thurber: Myšiak, čo šiel na dedinu


James Thurber


Myšiak, čo šiel na dedinu


BOL raz jeden myšiak z mesta, ktorý šiel v nedeľu navštíviť myšku na dedine. Skryl sa vo vlaku, ktorý mu poradila myška, lenže zistil, že v nedeľu vlak nezastavoval v Pezinku. Myšiakovi sa preto nepodarilo vystúpiť v Pezinku a chytiť nadväzný spoj – autobus do Limbachu, kde sa mal stretnúť s myškou. Myšiaka vlak odviezol až do Šenkvíc, kde musel tri hodiny čakať na vlak, ktorým by sa odviezol späť. Keď dorazil do Pezinka, zistil, že posledný autobus do Limbachu mu práve ušiel pred nosom, a tak bežal a bežal a bežal, až ten autobus dobehol a vyštveral sa naň. Lenže čo nezistil? Že to vôbec nebol autobus do Limbachu, ale šiel opačným smerom cez Vinosady a Dubovú až do dedinky zvanej Píla. Keď sa autobus konečne zastavil a myšiak vystúpil, lialo ako z krhly a myšiak zistil, že v ten večer už odtiaľ autobusy nejdú vôbec nikam. „Ja sa na to môžem vykašlať!“ povedal myšiak a šiel peši naspäť do mesta. 

Poučenie: Zostaň, kde si – aj tam ti je dobre.


➼ ➼ ➼ ➼ ➼ ➼ ➼



The Mouse Who Went to the Country


ONCE upon a Sunday there was a city mouse who went to visit a country mouse. He hid away on a train the country mouse had told him to take, only to find that on Sundays it did not stop at Beddington. Hence the city mouse could not get off at Beddington and catch a bus for Sibert’s Junction, where he was to be met by the country mouse. The city mouse, in fact, was carried on to Middleburg, where he waited three hours for a train to take him back. When he got back to Beddington he found that the last bus for Sibert’s Junction had just left, so he ran and he ran and he ran and he finally caught the bus and crept aboard, only to find that it was not the bus for Sibert’s Junction at all, but was going in the opposite direction through Pell’s Hollow and Grumm to a place called Wimberby. When the bus finally stopped, the city mouse got out into a heavy rain and found that there were no more buses that night going anywhere. “To the hell with it,” said the city mouse, and he walked back to the city. 

Moral: Stay where you are, you’re sitting pretty.