Saturday, 27 October 2018

2018 US Landscape: Politically Correct Mob Lynches Overpaid TV Blabbermouth

On the occasion of Megyn Kelly’s firing from NBC.
Cartoon – DonkeyHotey/Flickr (CC BY 2.0)

As long as she was singing the politically correct #MeToo tune, she was good enough to land a job with NBC. Even more so if she was – suddenly, after many years of conformity – perceived as a dissident within Fox News.

I find Megyn Kelly to be as phony as any TV star, and the entire TV (sub)culture perverse, especially in the US. Dozens of millions of dollars per year for being a TV blabberhead? (And I don’t mean Kelly specifically – any overpaid TV star.) Come on! TV as a medium is grossly overestimated, but I suspect that won’t last too long as the present, older generations of TV addicts gradually pass away. YouTube and generally the Internet is where it’s at nowadays. “On demand” is “in” – while being fed what TV executives assume you’re interested in is “out”.

On the other hand, in the same degree that the TV culture is phony and perverse, the politically correct atmosphere in the US is laughable. Firing people from their jobs because of their opinions on Halloween costumes? Even Bolsheviks used to invent better excuses for getting rid of “uncomfortable voices”.

A couple of excellent comments by New York Times readers are quoted below. The second of them even earned the badge of a “NY Times pick” – all the more surprising given that the New York Times, too, have been stoking the politically correct fire.

As to CNN, it’s hopeless. I listen to Brian Stelter’s media podcast sometimes, but it was surprising to see Stelter practically celebrating Kelly’s firing – without much noticeable reservation, seemingly without giving a second thought to the issue of freedom of expression.

The tenor of CNN’s reporting seemed to be: “She wasn’t bringing in enough dollars for NBC anyway, so why not finally use political correctness as an excuse to get rid of Kelly? Political correctness is ultimately what got her the job in the first place – so why not take it away from her again, using the same tool?” In other words, the end justifies the means – and if we sacrifice freedom of expression in the process, we’ll just shrug it off.

It’s as if the financial bottom line was the most sacred value Americans can think of, and when it comes to that, freedom of expression must step aside. In my naïveté, I’ve always assumed (or hoped) that America valued the latter more.

And yes, as the first New York Times reader says, the result of the malaise of political correctness is that a madman like Trump gets elected into the highest office:

This is actually why Trump got elected. Not because of latent racism, but because people are terrified that if they say the wrong thing it will destroy their careers. Precisely the wrong decision. If this can’t be made a teachable moment, nothing can. This only feeds the backlash.

The second comment:

This strikes me as an unfortunate act of censorship that harms our ability to talk about things like race and makes it harder to achieve MLK’s dream - where a person is judged not by the color of their skin, but by the content of their character.

Ms. Kelly tried to make the point that wearing a different skin color for a Halloween costume is not necessarily racist.  She did so in a clumsy way, but this a reasonable, perhaps even obvious point to make.

Rather than shutting down this kind of conversation and demanding the head of the person who dared offer such a prospective, a more productive response would be to say things like

... wearing blackface is hurtful to many people because of its historical use and horrific history of inhumanity

... as a matter of courtesy and human decency, people should refrain from doing it

... that people should not be vilified as racist for dressing in a costume that includes a skin color other than their own, but rather it is something to talk about to improve tolerance and understanding

... if your kid is putting on blackface, talk to your kid about the context and implications

The hysteria, the default to the worst possible interpretation of intentions, and the shutting down of conversation on this kind of thing is harmful and counterproductive.

Yup, the “default to the worst possible interpretation of other people’s words/actions/intentions” is the rotten core of political correctness.

Friday, 24 August 2018

Primitivizmus ako najvyššia americká cnosť

Už som vo svojom blogu v minulosti písal o tom, ako som musel po siedmich rokoch opustiť iPhone. K podobnej téme mi predvčerom môj známy, pôsobiaci v školstve, napísal, že ho radostne udivuje, že im dodnes na škole bezproblémovo fungujú prastaré iPady 2. A to na rozdiel od mojich novších iPadov, ktoré po minuloročnom – vynútenom – upgrade na iOS 11 zápasia s výdržou batérie.

Hlavne žiadny zložitý softvér, prosím! Ilustračné foto – pxhere
Až tak ma neprekvapuje, že sú iPady 2 také trvácne. Veď to boli ešte iPady z „prvej éry“, Jobsovej éry, keď boli železne spoľahlivé.

Neviem presne ukázať prstom, kedy sa to s iPadmi a iPhonemi spustilo dolu kopcom, ale obávam sa, že zhruba vtedy, keď umrel Jobs. Možno si to nahováram, ale podľa mňa by Jobs nedopustil, aby iPady, iPhony človeku skapíňali v rukách pri stave nabitia batérie 40 %. To sú presne veci, na ktorých si Jobs dával záležať – železná hardvérová spoľahlivosť.

Keď už Apple nemá ani hardvérovú spoľahlivosť, je to na odhodenie do kontajnera. Lebo softvér mal Apple odjakživa primitívny, urážajúci ľudskú inteligenciu. Steve Jobs bol apoštol softvérového primitivizmu, takže akokoľvek ho uctievam ako vynálezcu revolučného hardvéru, za softvérový primitivizmus zároveň Jobsom opovrhujem.

Jobs bol síce syn sýrskeho imigranta, ale vyrastal adoptovaný v bežnej americkej rodine a tam sa nainfikoval americkým vírusom „zbožšťovania primitivizmu“. Nečudo, že Rusi úspešne hekujú a krekujú americké voľby a že si Američania zvolili za prezidenta polodementného ľudoopa. Všetko so všetkým súvisí. V ruskom školstve chvália žiakov vtedy, keď sú čo najinteligentnejší. V americkom školstve, naopak, žiakov chvália za to, keď sú... nepoviem, že čo najprimitívnejší, ale čo najkonformnejší – keď bezproblémovo zapadnú do robotického súkolia priemyselnej spoločnosti. Keď niekto čo i len troška poukáže na zložitejšie aspekty niektorých problémov, na to sa už Američania mračia, lebo to nie je dostatočne primitívne podľa ich gusta.

Už Einstein povedal, že všetko treba čo najviac zjednodušovať, ale len dovtedy, kým nedôjde k prílišnému zjednodušeniu preberanej otázky. Obávam sa, že Američania túto hranicu už dávno prekročili, a ešte sú aj hrdí na to, ako všetko nadmerne a nepatrične zjednodušujú. Výsledok je potom Steve Jobs a Apple, ktorí si vyslovene zakladajú na tom a hrdia sa tým, aký je ich softvér primitívny, neschopný, funkčne okresaný, neflexibilný a neprispôsobiteľný. A keďže je to Apple, najbohatšia spoločnosť sveta, tak „stádo vývojárov“ ho slepo nasleduje a takisto sa snaží vyrábať čo najprimitívnejšie, čo najneflexibilnejšie softvéry. („Opičenie po Appli“ sa prenáša aj do oblasti hardvéru – veď môže existovať niečo dizajnovo ohavnejšie ako výrez do displeja na aktuálnom iPhone X? Ale keďže sa tejto ohavnosti dopustil Apple, teraz ju kopírujú aj niektorí iní výrobcovia škridlofónov, hoci by nemuseli.)

Treba to zopakovať: čuduje sa niekto pri takomto mentálnom nastavení Američanov, ktorí za najvyššiu cnosť považujú primitivizmus, že im Rusi úspešne hekujú a krekujú voľby?

Americký vývojár je hrdý na to, keď je jeho softvér čo najprimitívnejší, čo najmenej flexibilný a čo najviac zotročujúci používateľov do uniformnej masy, ktorá nemá žiadne špeciálne, individualizované požiadavky.

Naopak, ruský vývojár je hrdý na to, keď je jeho softvér čo najvšestrannejší, čo najflexibilnejší, čo najústretovejší a čo najviac prispôsobiteľný individuálnym požiadavkám používateľov.

Pre mňa je bežné, že predinštalované softvéry od amerických výrobcov musím zahadzovať ako nepoužiteľné na nič iné okrem elementárnych činností, a musím siahnuť po pokročilejších softvéroch. Tieto neraz pochádzajú z Ruska a okolitých krajín. Ilustračne spomeňme najkvalitnejší OCR softvér (na rozpoznávanie textu): je to FineReader (na tradičnej platforme), resp. FineScanner (na mobilnej platforme) a je to ruský softvér. Ktorá je najkvalitnejšia apka na čítanie súborov PDF na americkej platforme iOS? Samozrejme, že to nie je funkčne skresaný iBooks od amerického Applu, ani podobne funkčne skresaný Acrobat Reader od amerického Adobu, ale je to buď ruský GoodReader, alebo ukrajinský PDF Expert. Ktoré sú najkvalitnejšie apky na čítanie elektronických kníh v ich natívnom formáte (EPUB, keďže PDF je pri e-knihách abnormálny)? Jasné, že to nie je funkčne skresaný iBooks od Applu, ani podobne funkčne skresaný Kindle od Amazonu či Play Books od Googlu. Nie, na špičke sú európsky Marvin z Malty (pre iOS) a Moon+ Reader z Taiwanu (Android).

Takýchto príkladov by sa dalo uviesť neúrekom, a to už nie je náhoda. To je trend potvrdzujúci, že pre Američanov je primitivizmus modlou, ktorej sa všetci snažia prispôsobovať.

Ako vždy, optimálny prístup bude ten „stredom“, „umiernený“, „všetko s mierou“: ani veci priveľmi nezjednodušovať (v štýle Američanov), ale ani ich zbytočne nekomplikovať (v tradícii byrokratického Rakúsko-Uhorska a jeho nástupníckych štátov vrátane Slovenska). Umenie softvérového vývojára spočíva v tom, aby našiel hranicu medzi prílišným zjednodušením a prílišným skomplikovaním – a na tejto hranici musí neustále balansovať. Je to nikdy sa nekončiace povrazolezectvo.

V oblasti softvéru sa „kompromisný“ prístup môže odzrkadľovať napríklad v tom, že každý softvér by ponúkal dve úrovne používateľského rozhrania: základnú a pokročilú. Základná úroveň nastavení softvéru by mala byť presne taká primitívna, ako to zbožňujú Američania. Problém je v tom, že Američania sa zvyknú pri primitívnosti zastaviť a vyhlásiť ju za dokonalosť.

Nie, v nastaveniach každého softvéru by malo existovať tlačidlo Pokročilé. Po jeho stlačení by sa používateľovi softvéru otvorila druhá, hlbšia vrstva softvéru so všetkými pokročilými a individuálne prispôsobiteľnými funkciami, ktoré väčšina používateľov nikdy nebude potrebovať, ale drobná menšina pokročilých používateľov sa bez nich nezaobíde. Problém je v tom, že na drobnú menšinu pokročilých používateľov typický americký vývojár softvéru zvysoka kašle. Veď od drobnej menšiny sa nebudú doláre sypať tak ako od konformnej a nenáročnej masy používateľov, tak načo by sme menšine vychádzali v ústrety?

Diskutoval som o tejto otázke už s viacerými americkými vývojármi softvéru a niektorí principiálne odmietajú pridať do softvéru čo i len spomínané tlačidlo Pokročilé, ktoré by používateľovi softvéru odhalilo jeho všestrannejšiu funkčnosť. Vraj: „Už toto jedno tlačidlo by mohlo používateľov pomýliť, stlačili by ho a potom by sa nám sťažovali, že nechápu!“

Nuž, milí Američania: ak skutočne nástojíte na tom, že k svojim zákazníkom vopred pristupujete ako k pologramotným nemehlám, ktoré ani len nie sú zodpovedné za vlastné činy (za to, že som klikol na nejaké tlačidlo, hoci som nemal), potom sa nečudujte, ak vám aj v budúcnosti budú prezidentov či (najbližšie už v novembri tohto roka) členov Kongresu USA dosadzovať nie americkí občania, ale softvérové tímy s požehnaním Kremľa.