Sunday, 17 November 2019

Kir Bulyčov: Môžem hovoriť s Ninou?

Ruský originál poviedky je TU.
Tento preklad je súčasťou blogočlánku Trojbalíček k tridsiatke: poviedka, báseň a preklad k výročiu Novembra.

„Môžem hovoriť s Ninou?“ povedal som.

„To som ja, Nina.“

„Hej? Prečo máš taký čudný hlas?“

„Čudný hlas?“

„Nie je tvoj. Nejaký je tenký. Niečo ťa rozhorčilo?“

„Neviem.“

„Asi som ti teraz nemal volať?“

„A s kým hovorím?“

„Odkedy ma nepoznáš?“

„Koho mám poznať?“

Hlas bol oproti Nine mladší o približne dvadsať rokov. A aj v skutočnosti je to tak, že Ninin hlas pôsobí o približne päť rokov mladšie než jeho majiteľka. Keď človeka nepoznáme, ťažko mu podľa hlasu uhádneme vek. Hlasy často starnú skôr než ich majitelia. Alebo dlho zostávajú mladé.

„No dobre,“ povedal som. „Počuj, volám ti takpovediac pracovne.“

„Zdá sa, že ste si pomýlili číslo,“ povedala Nina. „Nepoznám vás.“

„To som ja, Vadim, Vadik, Vadim Nikolajevič! Čo ti je?“

„Tak prosím!“ Nina si vzdychla, akoby jej bolo ľúto ukončiť rozhovor. „Nepoznám žiadneho Vadika ani Vadima Nikolajeviča.“

„Prepáčte,“ povedal som a zložil som slúchadlo.

Nevytočil som číslo znova ihneď. Jasná vec, bol to skrátka omyl. Mojim prstom sa nechcelo vytočiť Ninino číslo. A tak vytočili nejaké iné. A prečo sa im nechcelo?

Našiel som si v stolíku škatuľku kubánskych cigariet. Silných ako cigary. Asi ich vyrábajú z odrezkov cigár. Veď o čom by som sa už ja mohol s Ninou rozprávať pracovne? Alebo takpovediac pracovne? O ničom. Len som chcel zistiť, či je doma. A ak doma nie je, nič sa tým nemení. Možno je, napríklad, u mamy. Alebo v divadle, lebo už tisíc rokov nebola v divadle.

Zavolal som Nine.

„Nina?“ povedal som.

„Nie, Vadim Nikolajevič,“ odpovedala Nina. „Zase ste sa pomýlili. Na aké číslo voláte?“

„149-40-89.“

„Moje číslo je Arbat – jeden – tridsaťdva – päť tri.“

„Jasná vec,“ povedal som. „Arbat – to je štvorka?“

„Arbat je na ciferníku G.“

„Tak to sme úplne mimo,“ povedal som. „Prepáčte, Nina.“

„Nič sa nestalo,“ povedala Nina. „Aj tak nemám čo robiť.“

„Vynasnažím sa vám už nevolať,“ povedal som. „Niekde sa to preplietlo, a tak ma to stále prepína k vám. Na telefóny sa nedá spoľahnúť.“

„Nedá,“ súhlasila Nina.

Zložil som slúchadlo.

Treba počkať. Alebo zavolať na informácie – presný čas. Niečo v centrále na linkách, ktoré sa poplietli, preskočí a ja sa konečne dovolám. „Je presne dvadsaťdva hodín,“ povedala žena na informáciách. Zrazu mi napadlo, že ak jej hlas nahrávali už dávno, pred desiatimi rokmi, možno sama občas zavolá na informácie, keď sa nudí, keď je doma sama, a počúva svoj hlas, svoj mladý hlas. Možné je však aj to, že už zomrela. A potom jej syn alebo človek, ktorý ju ľúbil, volá na informácie, aby si ju vypočul.

Zavolal som Nine.

„Počúvam vás,“ povedala Nina mladým hlasom. „To ste zase vy, Vadim Nikolajevič?“

„Hej,“ povedal som. „Ako vidno, naše telefóny sa nerozlučne spojili. Hlavne sa na mňa nehnevajte a nemyslite si, že si z vás uťahujem. Tentoraz som veľmi starostlivo vytočil číslo, na ktoré volám.“

„Jasné, jasné,“ povedala rýchlo Nina. „Ani na minútku som si nič také nepomyslela. A veľmi sa ponáhľate, Vadim Nikolajevič?“

„Nie,“ povedal som.

„Musíte s Ninou prebrať niečo vážne?“

„Nie, len som chcel zistiť, či je doma.“

„Nudíte sa?“

„Ako by som vám to povedal...“

„Chápem, žiarlite,“ povedala Nina.

„Vy ste ale smiešna,“ povedal som. „Koľko máte rokov, Nina?“

„Trinásť. A vy?“

„Vyše štyridsať. Medzi nami je hrubý tehlový múr.“

„A každá tehla je jeden mesiac, však?“

„Možno aj každý deň je jedna tehlička.“

„Hej,“ vzdychla si Nina, „tak to je potom riadne hrubý múr. A na čo teraz myslíte?“

„Ťažko povedať. V túto minútu asi na nič. Však sa s vami rozprávam.“

„Ale keby ste mali trinásť rokov alebo dokonca aj pätnásť, mohli by sme sa zoznámiť,“ povedala Nina. „To by bola strašná zábava. Povedala by som: príďte zajtra večer k Puškinovmu pamätníku. Budem vás čakať presne o siedmej. A potom by sme sa zoznámili. A vy sa kde stretávate s Ninou?“

„Ako kedy.“

„Aj pri Puškinovi?“

„Nie celkom. Bolo to tak, že zoznámili sme sa pri Rosiji.“

„Kde?“

„Pri kine Rosija.“

„Nepoznám.“

„Ale veď na Puškinovom námestí.“

„Hm, aj tak nepoznám. Asi si zo mňa uťahujete. Však Puškinovo námestie poznám veľmi dobre.“

„Na tom nezáleží,“ povedal som.

„Prečo?“

„Bolo to dávno.“

„Kedy?“

Nine sa nechcelo ukončiť telefonát. Z akéhosi dôvodu ho silou-mocou predlžovala.

„Ste doma sama?“ spýtal som sa.

„Áno. Mama má nočnú zmenu. Je sestra v nemocnici. Zostane tam celú noc. Mohla by sa vrátiť už dnes, ale zabudla si doma priepustku.“

„Aha,“ povedal som. „Dobre, tak šup do postele, dievča. Zajtra máš školu.“

„Začali ste so mnou hovoriť ako s dieťaťom.“

„Nie, čo si, hovorím s tebou ako s dospelou.“

„Ďakujem. Však ak vy máte chuť, sám si ľahnite spať o siedmej večer. Dovidenia. A už tej vašej Nine radšej nevolajte. Lebo zas to zazvoní u mňa. A to by ste ma mohli zobudiť, malé dievčatko.“

Položil som slúchadlo. Potom som zapol televízor a dozvedel som sa, že lunochod za zmenu prešiel 337 metrov. Lunochod usilovne pracoval, kým ja som zaháľal. Posledný raz som sa rozhodol zavolať Nine, keď už bolo jedenásť; celú hodinu som zabil hlúposťami. A predsavzal som si, že ak ma opäť prepoja na dievča, zložím ihneď.

„Dobre som vedela, že znova zavoláte,“ povedala Nina, keď zdvihla. „Hlavne mi teraz nezaveste. Čestné slovo, strašne sa nudím. Ani nič na čítanie nemám. A na spánok je priskoro.“

„Dobre,“ povedal som. „Porozprávajme sa. A prečo tak neskoro nespíte?“

„Však je len osem hodín,“ povedala Nina.

„Riadne vám hodinky meškajú,“ povedal som. „Už je polnoc.“

Nina sa zasmiala. Smiech mala príjemný, mäkký.

„Vy sa ma tak strašne chcete zbaviť, že to je hrôza,“ povedala. „Máme október, tak sa skôr stmieva. A vám sa zdá, že je už noc.“

„Teraz pre zmenu vy žartujete?“ spýtal som sa.

„Nie, nežartujem. Vás klamú nielen hodinky, ale aj kalendár.“

„Prečo by klamal?“

„Určite mi teraz poviete, že u vás vôbec nie je október, ale február.“

„Nie, december,“ povedal som. A z akéhosi dôvodu, akoby som sám sebe nedôveroval, som sa pozrel na noviny, ktoré ležali vedľa mňa na pohovke. Pod záhlavím bolo napísané „23. decembra 1972“.

Chvíľu sme pomlčali a ja som dúfal, že mi hneď povie „dovidenia“. No ona sa zrazu spýtala:

„Už ste večerali?“

„Nepamätám sa,“ povedal som úprimne.

„Takže hladný nie ste.“

„Nie, nie som.“

„Zato ja áno.“

„A čo, doma nič nemáte?“

„Nič!“ povedala Nina. „Ani keby som s baterkou hľadala. Veľmi smiešne, však?“

„Ani neviem, ako by som vám pomohol,“ povedal som. „Ani peniaze nemáte?“

„Mám, ale len máličko. A už je všetko zatvorené. No a potom, čo by sa dalo kúpiť?“

„Hej,“ súhlasil som. „Všetko je zatvorené. Chcete, aby som prekutral svoju chladničku a pozrel sa, čo tam mám?“

„Vy máte chladničku?“

„Starú,“ povedal som. „Značky Sever. Takú poznáte?“

„Nie,“ povedala Nina. „A keď tam niečo nájdete, čo potom?“

„Potom? Vezmem taxík a doveziem vám to. Vy zídete k bráne a vezmete si.“

„Bývate ďaleko? Ja som na Sivcevom Vražku. Dom 15/25.“

„Ja som na Mosfiľmovej. Pri Leninských horách. Za univerzitou.“

„Zase nepoznám. Ale to nie je dôležité. Vymysleli ste si to dobre, za čo vám ďakujem. A čo teda máte v chladničke? Len tak sa pýtam, nemyslite si.“

„To keby som si pamätal,“ povedal som. „Prejdem s telefónom do kuchyne a spoločne sa pozrieme.“

Prešiel som do kuchyne a šnúra telefónu sa za mnou vinula ako zmija.

„A tak,“ hlásil som, „otvárame chladničku.“

„Vy môžete nosiť telefón so sebou? O takom som v živote nepočula.“

„Jasné, že môžem. Vy máte telefón kde položený?“

„Na chodbe. Visí na stene. Tak čo máte v tej chladničke?“

„Pozrime sa na to... čo je to tu v škatuľke? Aha, to sú vajíčka, nič zaujímavé.“

„Vajíčka?“

„Mhm... Kuracie. Vidíte, nemám vám doniesť kura? Ale nie, to je francúzske, mrazené. Kým by ste si ho uvarili, zomreli by ste od hladu. Aj mama by sa skôr vrátila z roboty. Lepšie by bolo doniesť vám klobásu. Alebo nie, našiel som marocké sardinky, šesťdesiat kopejok za plechovku. A k nim mám aj pol plechovky majonézy. Počujete ma?“

„Áno,“ povedala Nina celkom potichu. „Prečo takto žartujete? Aj som sa na začiatku chcela zasmiať, ale potom mi je z toho už len smutno.“

„A to už zas prečo? Vy ste naozaj taká vyhladovená?“

„Však vy dobre viete.“

„Čo mám vedieť?“

„Viete,“ povedala Nina. Na chvíľku stíchla a potom dodala: „Ale nech! A povedzte, aj červenú ikru máte?“

„Nie,“ povedal som. „Ale zato mám filé platesy.“

„No dobre, už mi to došlo,“ povedala rázne Nina. „Hovorme ďalej od veci. Už mi je všetko jasné.“

„Čo vám je jasné?“

„Že aj vy ste hladný. A čo vidíte z okna?“

„Z okna? Domy, fabriku s kopírkami. Práve sa im o pol dvanástej končí zmena. Veľa dievčat vychádza z brány. Vidno aj budovu Mosfiľmu. A hasičskú stanicu. Aj koľajnice. Akurát po nich ide električka.“

„To všetko vidíte?“

„Električka je ďaleko, to je pravda. Vidno len retiazku svetielok – okienok.“

„No prosím, ako klamete!“

„Nemali by ste sa takto rozprávať so staršími,“ povedal som. „Nemôžem klamať. Možno sa mýlim. Takže v čom som sa zmýlil?“

„Zmýlili ste sa v tom, že vidíte električku. Nemôžete ju vidieť.“

„A čo je neviditeľná, či čo?“

„Nie, viditeľná, ale v oknách sa jej určite nesvieti. No, veď aj tak ste sa nepozerali z okna.“

„Prečo? Stojím rovno pred ním.“

„Vy máte aj v kuchyni zažaté svetlo?“

„Tak hádam nebudem liezť do chladničky potme? Navyše sa mi v nej vybila lampička.“

„No vidíte, už tretí raz som vás nachytala.“

„Nina moja milá, vysvetli mi, v čom si ma nachytala.“

„Ak sa pozeráte z okna, tak ste si zrušili zatemnenie. A ak ste si zrušili zatemnenie, tak ste vypli svetlá. Správne?“

„Nesprávne. Načo by mi bolo nejaké zatemnenie? Čo máme vojnu?“

„Ajajaj! Ako sa môže niekto takto sám usvedčiť? A čo máme, mier?“

„Jasné, chápem – Vietnam, Blízky východ... O tom nehovorím.“

„Ani ja o tom nehovorím... Počkajte, vy ste invalid?“

„Našťastie je u mňa všetko v poriadku.“

„Ste v rezerve?“

„V akej rezerve?“

„Tak prečo nie ste na fronte?“

Až v tomto okamihu som prvý raz začal podozrievať, že niečo nie je v poriadku. Pôsobilo to tak, akoby si dievča zo mňa chcelo uťahovať, no robilo to tak samozrejme a vážne, že ma tým takmer vyľakalo.

„Na akom mám byť fronte, Nina?“

„Na úplne normálnom. Kde sú všetci. Kde je oco. Na fronte s Nemcami. Vážne vám to hovorím, nežartujem. Vy máte veľmi čudné reči. Možno mi o tom kurati a vajíčkach ani neklamete?“

„Neklamem,“ povedal som. „A žiadny front neexistuje. Možno by bolo naozaj lepšie, keby som vás navštívil?“

„Ale veď vám hovorím, že nežartujem!“ takmer skríkla Nina. „A vy prestaňte. Na začiatku ma to aj dosť zaujalo a rozveselilo. Ale teraz už z toho nemám dobrý pocit. Prepáčte mi. Zniete tak, akoby ste sa nepretvarovali, akoby ste hovorili pravdu.“

„Čestné slovo, dievča, hovorím pravdu,“ povedal som.

„Až z toho na mňa ide hrôza. V peci sa nám už skoro vôbec nekúri. Dreva máme málo. A je tu tma. Len jedna petrolejka. Elektrinu dnes nemáme. A mne sa naozaj strašne nechce sedieť tu sama. Obalila som sa všetkým teplým, čo som doma našla.“

A vtom rázne a akoby nahnevane zopakovala otázku:

„Tak prečo nie ste na fronte?!“

„Ale na akom môžem byť fronte?“ Žarty už skutočne zašli priďaleko. „Aký by mohol existovať front v roku 1972!“

„Strieľate si zo mňa?“

Jej hlas opäť zmenil tón, bol nedôverčivý, bol maličký, meter a pol od podlahy. A pred očami mi vyvstal nepravdepodobný, zabudnutý obrázok – to, čo sa dialo so mnou, ale už pred mnohými rokmi, pred približne 30 rokmi. Keď som aj ja mal dvanásť rokov. A v izbe nám stála piecka. A ja sedím na pohovke, objímam si nohy. A horí sviečka – alebo to bola petrolejka? A kura sa zdá neskutočným, rozprávkovým vtákom, ktorý jedia iba v románoch, aj keď som vtedy nemyslel na kura...

„Prečo ste stíchli?“ spýtala sa Nina. „Radšej hovorte.“

„Nina,“ povedal som. „Aký máme teraz rok?“

„1942,“ povedala Nina.

A už sa mi v hlave začali skladať úlomky nezrovnalostí v jej slovách. Nepozná kino Rosija. A má len šesťmiestne telefónne číslo. A to zatemnenie...

„Nemýliš sa?“ spýtal som sa.

„Nie,“ povedala Nina.

Verila tomu, čo hovorila. Možno ma jej hlas podviedol? Možno nemá trinásť rokov? Možno ona, štyridsaťročná žena, psychicky ochorela ešte vtedy, keď bola dievčaťom, a zdá sa jej, že zostala tam, kde prebieha vojna?

„Počujte,“ povedal som pokojne. Hlavne nezavesiť slúchadlo. „Dnes máme 23. decembra 1972. Vojna sa skončila pred 28 rokmi. Viete o tom?“

„Nie,“ povedala Nina.

„Ale viete to. Práve bude polnoc... No ako vám to mám vysvetliť?“

„Dobre,“ povedala Nina pokorne. „Však ja sama viem, že mi to kura nepriveziete. Mohla som si aj sama domyslieť, že žiadne francúzske kurence neexistujú.“

„Prečo?“

„Vo Francúzsku sú Nemci.“

„Vo Francúzsku už dávno-pradávno nie sú žiadni Nemci. Jedine ak turisti. Ale však nemeckí turisti chodia aj k nám.“

„Ako to? Kto ich sem púšťa?

„A prečo by ich nepúšťali?“

„Hádam mi nechcete povedať, že nás náckovia porazili! Vy ešte nakoniec budete záškodník alebo špión?“

„Nie, pracujem pre RVHP, Radu vzájomnej hospodárskej pomoci. Zaoberám sa Maďarmi.“

„Už zase klamete! V Maďarsku sú fašisti.“

„Maďari už dávno-pradávno vyhnali svojich fašistov. Maďarsko je socialistická republika.“

„Ach, už som sa zľakla, že naozaj budete nejaký záškodník. Ale aj tak si všetko len vymýšľate. Nie, neprotestujte. Radšej mi porozprávajte, ako bude potom. Vymyslite si, čo chcete – len aby bolo dobre. Prosím. A prepáčte mi, že som sa s vami tak hrubo rozprávala. Ja som vás skrátka nepochopila.“

A tak som sa s ňou už ďalej nehádal. Ako to vysvetliť? Znova som si predstavil, ako sedím v tom istom roku 1942 – ako veľmi som túžil vedieť, kedy naši dobyjú Berlín a obesia Hitlera. A ešte vedieť, kde som stratil potravinový lístok za október. A povedal som:

„Fašistov porazíme 9. mája 1945.“

„To nie je možné! To je ešte strašne ďaleko.“

„Počúvaj ma, Nina, a neprerušuj. Viem to lepšie. Berlín dobyjeme už 2. mája. Bude aj taká medaila – Za dobytie Berlína. A Hitler spácha samovraždu. Vypije jed. Dá ho aj Eve Braunovej. Esesáci potom jeho telo vynesú na dvor ríšskej kancelárie, polejú ho benzínom a spália.“

Nerozprával som to Nine. Rozprával som to sebe. A poslušne som opakoval fakty: ak mi Nina neuverila alebo hneď nepochopila, vracal som sa späť, keď ma poprosila o dodatočné vysvetlenie, a takmer som stratil jej dôveru, keď som povedal, že Stalin umrie. Dôveru som si znova získal tým, keď som porozprával o Jurijovi Gagarinovi a novom Arbate. Dokonca som Ninu rozosmial, keď som jej oznámil, že ženy budú nosiť zvonové nohavice a celkom krátke sukne. Spomenul som i to, kedy naši prejdú hranicu s Pruskom. Stratil som zmysel pre realitu. Dievčatko Nina a chlapček Vadik sedeli predo mnou na pohovke a počúvali. Lenže boli hladní ako čerti. A Vadik bol v ešte horšej situácii než Nina; stratil potravinový lístok, a až do konca mesiaca si aj s mamou museli vystačiť len s jej potravinovým lístkom, lístkom robotníčky, lebo Vadik svoj lístok stratil niekde na dvore, a až po pätnástich rokoch si zrazu spomenul, ako sa to stalo, a znova sa tým sužoval, lebo lístok by sa určite bolo podarilo nájsť aj po týždni; pravdaže: bolo to tak, že mu vypadol do pivnice, keď na jej zamrežované okno pohodil bundu a šiel hrať s kamarátmi futbal. A povedal som, už potom, keď Ninu unavilo počúvať to, čo považovala za dobrú rozprávku:

„Poznáš Petrovku?“

„Poznám,“ povedala Nina. „Tú nepremenujú?“

„Nie. Takže...“

A vysvetlil som jej, ako sa cez klenutý vchod dostane na dvor a kde v hlbine dvora nájde pivnicu so zamrežovanými oknami. A ak je skutočne práve október roku 1942, stred mesiaca, tak v pivnici s najväčšou pravdepodobnosťou leží potravinový lístok. My sme tam na dvore hrali futbal a ja som tam lístok stratil.

„To je hrôza!“ povedala Nina. „Také niečo by som neprežila. Okamžite ho musíte ísť hľadať. Nečakajte.“

Aj ona už prišla hre na chuť, a skutočnosť sa nám niekde stratila. Už sme ani Nina, ani ja nechápali, v ktorom roku sa nachádzame – vznášali sme sa mimo času, ale bližšie k jej roku 1942.

„Ten lístok už nenájdem,“ povedal som. „Prešlo priveľa rokov. Ale ak ty môžeš, zájdi tam, pivnica by mala byť otvorená. Prinajhoršom povieš, že si tam lístok stratila ty.“

A v tom okamihu sa nám spojenie prerušilo.

Nina zmizla. V slúchadle zaškvrčalo. Ženský hlas povedal:

„To je 148-18-15? Volajú vás z Ordžonikidze.“

„Máte nesprávne číslo,“ povedal som.

„Prepáčte,“ povedal ľahostajne ženský hlas.

A slúchadlo vylúdilo čudesné zvuky. Ihneď som znova vytočil Ninino číslo. Musel som sa jej ospravedlniť. Bolo sa aj s dievčaťom treba nad všetkým zasmiať. Veď až do akých hlúpostí to zašlo...

„Áno?“ povedal Ninin hlas. Druhej Niny.

„To ste vy?“ spýtal som sa.

„Á, to si ty, Vadim? Čo, nevieš zaspať?“

„Prepáč,“ povedal som. „Hľadám druhú Ninu.“

„Čože?!“

Zložil som slúchadlo a znova som vytočil číslo.

„Zošalel si?“ spýtala sa Nina. „Pil si?“

„Prepáč,“ povedal som a znova som zložil slúchadlo.

Teraz už nemá zmysel volať. Telefonát z Ordžonikidze všetko vrátil na svoje miesta. A aké teda mala naozajstné číslo? Arbat – tri, nie, Arbat – jeden – tridsaťdva – tridsať... Nie, štyridsať...

Dospelá Nina mi zavolala sama.

„Celý večer som sedela doma,“ povedala. „Myslela som si, že mi zavoláš, vysvetlíš, prečo si sa včera tak správal. Ale ako vidno, ty si už úplne zošalel.“

„Ako vidno,“ súhlasil som. Nechcelo sa mi hovoriť jej o dlhých telefonátoch s druhou Ninou.

„A akú druhú Ninu hľadáš?“ spýtala sa. „To má byť metafora? Chceš naznačiť, že by si ma rád videl inú?“

„Dobrú noc, Ninočka,“ povedal som. „Zajtra všetko vysvetlím.“

... Najzaujímavejšie je, že tento zvláštny príbeh mal nemenej zvláštny koniec. Na druhý deň ráno som šiel na návštevu k mame. A povedal som, že jej konečne upracem na povale. Tri roky som jej sľuboval, že to urobím, tak som konečne prišiel sám. Viem, že mama nič nevyhadzuje. Z dôvodu, že – ako sa jej zdá – raz sa to môže zísť. Hodinu a pol som sa prehrabával starými časopismi, učebnicami, roztriedenými zväzkami príloh časopisu Niva. Knihy zaprášené neboli, ale páchli starým, teplým prachom. Nakoniec sa mi podarilo nájsť telefónny zoznam za rok 1950. Brožúra celá napuchla od lístkov a papierikov pozasúvaných do jej stránok, ktorých rohy boli obchytané a zašpinené. Tento telefónny zoznam sa mi zdal taký známy, že bolo zvláštne, ako som naň mohol zabudnúť – keby nebolo telefonátu s Ninou, ani by som si nespomenul, že niekedy existoval. Až som sa trocha zahanbil, ako pred kostýmom, ktorý poctivo slúžil a potom ho odovzdajú starinárovi na vernú smrť.

Prvé štyri čísla som si pamätal. G-1-32... A ešte som vedel, že telefón – ak sa nik z nás nepretvaroval, ak si zo mňa niekto nevystrelil – bol používaný na ulici Sivcev Vražek, v dome číslo 15/25. Neexistovala najmenšia šanca nájsť ten telefón. Usadil som sa so zoznamom na chodbe, z kúpeľne som si nato doniesol taburetku. Mama nič nepochopila, a keď šla okolo, len sa usmiala a povedala:

„To si celý ty. Začneš preberať knihy, do desiatich minút sa začítaš. A upratovaniu je koniec.“

Nevšimla si, že som čítal telefónny zoznam. A ten telefón som našiel. Pred dvadsiatimi rokmi bol v prevádzke v tom istom byte ako v roku 1942. A napísaný bol na K. G. Frolovovú.

Súhlasím – venoval som sa hlúposti. Hľadal som niečo, čo nemohlo existovať. No považujem za celkom pravdepodobné, že okolo desať percent plne racionálnych ľudí, keby sa ocitli v mojej situácii, urobili by to isté. A tak som sa vydal na Sivcev Vražek.

Noví obyvatelia bytu nevedeli, kam sa odsťahovali Frolovovci. A bývali tu vôbec niekedy? Uspel som však na správe domu. Staručká účtovníčka si Frolovovcov pamätala; s jej pomocou som všetko, čo som potreboval, zistil z adresára. Už sa zotmelo. V novej štvrti, medzi vežami uniformných panelákov, sa naháňali vločky snehu. V bežnom dvojposchodovom nákupnom stredisku predávali francúzske kurence v priezračných obaloch pokrytých inovaťou. Zacítil som pokušenie kúpiť kura a doniesť ho, hoci s oneskorením 30 rokov. Ale dobre som urobil, že som ho nekúpil. V byte nikto nebol. A podľa toho, ako hlasno sa ozýval zvonček, sa mi zdalo, že tam ľudia ani nebývajú. Odcestovali.

Chcel som odísť, ale keď už som meral takú dlhú cestu, zazvonil som pri vedľajších dverách.

„Prepáčte, Nina Sergejevna Frolovová je vaša susedka?“

Mladík v tričku, s dymiacou spájkovačkou v ruke, odvetil ľahostajne:

„Odcestovali.“

„Kam?“

„Pred mesiacom odcestovali na sever. Do jari sa nevrátia. Aj Nina Sergejevna, aj jej muž.“

Ospravedlnil som sa a začal som kráčať dole schodmi. A pomyslel som si, že je celkom pravdepodobné, že v Moskve žije viac ako jedna Nina Sergejevna Frolovová, ročník narodenia 1930. A vtedy sa dvere za mojím chrbtom otvorili znova.

„Počkajte,“ povedal ten istý mladík. „Mama vám chce niečo povedať.“

Jeho matka sa aj hneď zjavila vo dverách, zapínala si župan.

„A vy ste jej kto?“

„Len tak,“ povedal som. „Známy.“

„Nie Vadim Nikolajevič?“

„Vadim Nikolajevič.“

„Tak prosím,“ zaradovala sa žena, „skoro by ste mi ušli. To by mi nikdy neodpustila. Ešte mi to Nina aj tak povedala: neodpustím. Aj lístoček vám vo dverách nechala. Ale asi ho deti strhli. Veď už prešiel mesiac. Hovorila, že prídete v decembri. Dokonca povedala, že sa pokúsi vrátiť, ale viete, je to diaľka...“

Žena stála vo dverách, hľadela na mňa, akoby čakala, že jej teraz odhalím nejaké tajomstvo, porozprávam o nešťastnej láske. Iste sa aj Niny pýtala: a čo s ním máš? A Nina jej takisto povedala: „Je to len známy.“

Žena si dala načas, no keď sa nič nedialo, vytiahla z vrecka županu list.

Drahý Vadim Nikolajevič!

Je mi jasné, že neprídete. Veď kto by veril detským snom, ktoré sa aj nám samým zdajú iba snami. Lenže ja som vtedy potravinový lístok našla presne v tej pivnici, o ktorej ste mi stihli povedať...